Aktuality a publikácie

03.11.2014

TÉMA: CIVILNÝ SPOROVÝ PORIADOK

K pripravovanému Civilnému sporovému poriadku (v znení predloženom do medzirezortného pripomienkového konania) bol publikovaný aj osobitný odborný príspevok - a to v časopise Justičná revue (číslo 10/2014). My Vám ho aj na našej stránke prinášame v plnom znení.

 

K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku

(uverejnené v časopise Justičná revue 10/2014)

 

Dňa 15. augusta 2014 bol do medzirezortného pripomienkového konania predložený návrh Civilného sporového poriadku. Má ísť o jeden z troch predpisov, ktoré majú nahradiť dnes platný Občiansky súdny poriadok. Autor v prvej polovici príspevku bližšie oboznamuje so základnou koncepciou a členením pripravovaného kódexu, pričom osobitne upozorňuje na niektoré nové inštitúty, ktoré by mali byť po prijatí Civilného sporového poriadku v sporovom súdnom konaní zavedené. V druhej polovici ponúka k návrhu kódexu aj svoje kritické postrehy, v rámci ktorých sa osobitne venuje problematike právnej istoty a precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí, otázkam prípustnosti dovolania, možnosti zmeny subjektov počas dovolacieho konania, možnosti strany domáhať sa nápravy rozhodnutia súdu prvej inštancie o prerušení konania, ako aj ochrane odporcu pri nariadení neodkladného (predbežného) opatrenia odvolacím súdom. Príspevok bol napísaný v čase, kedy ešte medzirezortné pripomienkové konanie nebolo ukončené, preto v jeho obsahu autor analyzuje a odkazuje na to znenie, v ktorom bol návrh Civilného sporového poriadku do medzirezortného pripomienkového konania predložený.

1/ Úvod

V druhej polovici júla tohto roku bolo zverejnené paragrafované znenie návrhu Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“). Ide o jeden z troch kódexov (spolu so Správnym súdnym poriadkom a Civilným mimosporovým poriadkom), ktorý by mal v zmysle schváleného legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného nahradiť dnes platný a účinný Občiansky súdny poriadok (ďalej aj len „O.s.p.“), prijatý vo svojom pôvodnom znení ešte 4. decembra 1963. V polovici augusta bol následne návrh CSP – už s miernymi zmenami v porovnaní s prvým zverejneným znením – predložený do medzirezortného pripomienkového konania (ďalej aj len „MPK“). Podľa dostupných informácii zverejnených ešte v lete tohto roku MPK malo trvať do konca septembra.

Je potrebné hneď na úvod tohto príspevku úprimne oceniť na slovenské pomery až neuveriteľne rýchlu prácu celej rekodifikačnej komisie, ktorá návrh (nielen) nového CSP pripravila za veľmi krátky čas. S poukazom na zásadnosť a primárnosť navrhovaného CSP, aj z pohľadu jeho budúceho miesta v slovenskej právnej úprave, je zároveň na mieste pokúsiť sa na návrh paragrafovaného znenia CSP pozrieť podrobnejšie. Nevyhýbajúc sa pritom ani kritickému pohľadu na niektoré navrhované ustanovenia,  s cieľom prispieť k prijatiu takej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá bude v budúcnosti umožňovať čo najspravodlivejšie a najúčinnejšie súdne rozhodovanie.

Hneď na úvod tohto príspevku zdôrazňujeme, že v celom jeho ďalšom obsahu analyzujeme CSP v znení predloženom do MPK.[1] V období do vydania tohto príspevku totiž s ohľadom na prebiehajúce MPK mohlo dôjsť k úpravám či už číselného označenia jednotlivých paragrafov, alebo i k zmene textu jednotlivých ustanovení. Aj z tohto dôvodu na viacerých miestach v poznámke pod čiarou priamo uvádzame znenie nami analyzovaného príslušného ustanovenia, tak ako bolo uvedené v CSP v čase jeho predloženia do MPK.   

2/ Všeobecný pohľad na CSP

Návrh CSP pozostáva okrem základných princípov, ktoré sú uvedené hneď na samotnom začiatku, z piatich častí (všeobecné ustanovenia, konanie v prvej inštancii, osobitné procesné postupy, opravné prostriedky a spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia).  Keďže jeho súčasťou sú aj niektoré nové inštitúty, ktoré súčasný O.s.p. nepozná, pozrieme sa najprv znenie navrhovaného CSP všeobecnejšie.

Čo v základných princípoch uvádzaných na úvod CSP na prvý pohľad zaujme, je až prekvapujúco značný dôraz na princíp právnej istoty, zakotvený hneď v ich článku 2.[2] Na prvý pohľad nevinné ustanovenia pritom zásadným spôsobom menia pohľad na otázku nezávislosti sudcu pri výkone súdnej moci, preto sa k tejto otázke v tomto príspevku ešte podrobnejšie vrátime. Okrem uvedeného zaujmú zo základných princípov i ustanovenia článku 4 ods. 1 a 2 CSP, ktoré odrážajú „novodobý“ teoretický pohľad na otázku sudcovskej moci, t.j. moci, ktorá právo nielen vykladá, ale ktorá ho takisto vytvára.[3]

V prvej časti CSP nazvanej „Všeobecné ustanovenia“, ktorá je z pohľadu počtu paragrafov najrozsiahlejšou, sú riešené medzi iným otázky ako právomoc a príslušnosť súdu, zloženie súdu, vylúčenie sudcu, zastúpenie strany sporu (CSP už vôbec nepoužíva pojem účastník konania), procesné úkony súdu, lehoty, úkony strán (žaloba[4], dispozičné procesné úkony ako napríklad zmena žaloby, späťvzatie žaloby a pod.), úprava doručovania a ďalšie. Už v nej však nachádzame ustanovenia či inštitúty, ktoré možno považovať v našej právnej úprave za nové a na ktoré je vhodné aj touto cestou upozorniť.

Jedným z týchto inštitútov je tzv. sudcovská koncentrácia konania, upravená v § 144 CSP. Koncentrácia súdneho konania ako takého, ktorou máme na mysli časové ohraničenie možnosti strany predkladať v konaní skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je v dnes platnom O.s.p. riešená všeobecne v ustanovení § 120 ods. 4 (upravujúcom uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie) a pre určité druhy konaní prísnejšie v ustanovení § 118a O.s.p. Aj navrhovaný CSP v § 145 (nazvanom „zákonná koncentrácia konania“) ponecháva uznesenie, ktorým sa dokazovanie končí[5], v ustanoveniach § 144 CSP však zavádza aj práve tzv. sudcovskú koncentráciu konania, z ktorej vyplýva nevyhnutnosť procesnej obozretnosti strany konania v tom zmysle, že táto je povinná použiť prostriedky procesného útoku či procesnej obrany čo najskôr (bez ohľadu na okamih ukončenia dokazovania), nakoľko v opačnom prípade už na ne nemusí byť zo strany súdu prihliadané.[6] Na ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania nadväzujú aj ustanovenia nachádzajúce sa v prvej hlave druhej časti CSP (§ 158 CSP). Tieto totiž opätovne oprávňujú súd neprihliadnuť na tie dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli vyjadrené hneď v prvotnej fáze súdneho konania (súd je napríklad v zmysle § 158 ods. 3 CSP oprávnený poučiť žalobcu, že nemusí prihliadnuť na skutočnosti a dôkazy, ktoré neuviedol už vo svojom vyjadrení bezprostredne nasledujúcom po žalobnom návrhu, t.j. v podaní, ktorým sa žalobca má možnosť vyjadriť k podaniu žalovaného, ktorým žalovaný reagoval na žalobný návrh[7]). Obdobným spôsobom bolo podľa prvotného zverejneného znenia CSP upravené  i odvolacie konanie, kedy aj odvolací súd bol oprávnený oznámiť stranám, že na ich ďalšie písomné podania nebude prihliadať, avšak dané ustanovenie sa už v znení CSP, ktoré bolo predložené do MPK, nenachádzalo. S evidentným zámerom zákonodarcu zrýchliť a zefektívniť súdne konanie súvisí i pomerne diskutabilný § 174 ods. 2 CSP, na základe ktorého by advokát zastupujúci stranu mal byť pripravený vždy nechať sa na pojednávaní zastúpiť iným advokátom (okrem prípadov, ku ktorým došlo krátko pred pojednávaním), a na základe ktorého možno zastúpenie inou osobou požadovať dokonca aj od strany v prípade, ak už predchádzajúce pojednávanie bolo odročené z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu[8]. Rovnako je možné upozorniť na ustanovenie, podľa ktorého sa za nesporné považujú tie tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, pričom na účinné popretie sa zároveň vyžaduje uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (§ 142 CSP)[9]. V súvislosti so zavedením inštitútu sudcovskej koncentrácie konania je však žiaduce v ďalšom procese tvorby a prijímania CSP zosúladiť niektoré iné nadväzujúce ustanovenia, nakoľko napr. § 207 ods. 1 CSP v znení ako bol predložený do MPK uvádzal ako rozhodujúci pre rozhodnutie veci stav v čase vyhlásenia uznesenia o ukončení dokazovania resp. stav v čase vydania rozsudku (pokiaľ sa uznesenie o ukončení dokazovania nevyhlási) bez toho, aby bol inštitút sudcovskej koncentrácie konania akokoľvek reflektovaný.[10]

V prvej časti CSP je ďalším minimálne čo do svojho názvu novým inštitút tzv. intervencie, upravený v štvrtom diele piatej hlavy. Na prvý pohľad je zrejmé, že intervencia je obdobou dnešného vedľajšieho účastníctva (§ 93 O.s.p.), avšak navrhovaná úprava v CSP je nielen značne podrobnejšia, ale sú v nej zároveň zmeny, ktoré budú v prípade ich prijatia relevantné i z hľadiska svojich právnych následkov. Súčasťou intervencie je tzv. oznámenie o spore (§ 80 a nasl. CSP), na základe ktorého môže byť určitej osobe oznámená existencia sporu a zároveň môže byť aj priamo vyzvaná, aby ako intervenient vstúpila do konania, pokiaľ má právny záujem na výsledku sporu.[11] Pokiaľ tak neurobí, nemôže okrem výnimočných v CSP výslovne uvedených okolností strane súdneho sporu namietať, že následne právoplatne skončený spor bol nesprávne rozhodnutý.[12]

Významné z prvej časti CSP sú aj zmeny v právnej úprave doručovania, obsiahnutej v druhom diele siedmej hlavy (§ 99 CSP a nasl.). Na ich základe sa napríklad považuje písomnosť určená do vlastných rúk za doručenú aj vtedy, ak sa (nehľadiac na vedomie adresáta o doručovaní) vráti ako nedoručená z adresy, ktorú má fyzická osoba evidovanú v registri obyvateľov SR či zapísanú ako miesto podnikania alebo sídla v živnostenskom alebo inom verejnom registri, resp. ktorú má právnická osoba zapísanú v obchodnom alebo inom verejnom registri (ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa zákona č. 305/2013 Z.z.[13] alebo ak adresát neuviedol inú adresu pre doručovanie).[14] Veľmi podstatnou je skutočnosť, že takéto „náhradné doručenie“ bude postačujúce aj na účely doručenia platobného rozkazu.[15]

Za pozornosť z prvej časti CSP však okrem vyššie uvedeného stoja i ďalšie jej ustanovenia, veď napríklad tie upravujúce príslušnosť súdu sú predmetom diskusie prakticky od zverejnenia paragrafovaného znenia CSP.[16] Okrem nich upozorňujeme napríklad na možnosť poriadkovej pokuty až do výšky 500,- € v prípade bezdôvodnej či šikanóznej námietky zaujatosti (§ 53 CSP), či na inštitút zjavne nedôvodnej žaloby, uvedený v § 130 CSP.[17].    

Druhá časť CSP je nazvaná „Konanie v prvej inštancii“. V jej druhej hlave je zavádzaný nový inštitút tzv. „Predbežné prejednanie sporu“ (§ 159 a nasl. CSP). Veľmi jednoducho je možné povedať, že fakticky pôjde o akési „predpojednávanie“ veci. Predbežné prejednanie sporu sa vždy nariadi pred prvým pojednávaním, jedine ak by súd rozhodol inak. Na predbežné prejednanie súd predvolá tak strany ako aj ich zástupcov (v tejto súvislosti je pritom vhodné poukázať na ustanovenie § 169 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd už na pojednávanie - na rozdiel od predbežného prejednania sporu - stranu zastúpenú zástupcom pre celé konanie predvolá len vtedy, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch; v ostatných prípadoch predvolá spravidla len zástupcu strany pre celé konanie). Na predbežnom prejednaní sa má súd pokúsiť o zmier medzi stranami, na ňom má určiť stranám povinnosti súvisiace s prípravou pojednávania. Bezdôvodná neúčasť na takom prejednaní môže mať za následok za stanovených predpokladov vydanie rozsudku pre zmeškanie (a to nielen v neprospech žalovaného, ale aj v neprospech žalobcu). Súd však môže už pri predbežnom prejednaní veci rozhodnúť nielen rozsudkom pre zmeškanie, ale aj meritórnym rozsudkom na základe svojho právneho posúdenia, a to ak je to možné a účelné (§ 162 ods. 2 CSP).

V piatej hlave druhej časti CSP, nazvanej „Súdne rozhodnutia“, sa zavádza nový inštitút opravného prostriedku, tzv. sťažnosť (§ 229 a nasl. CSP). Táto, ak zákon neurčí inak, má byť prípustná voči tým uzneseniam súdu prvej inštancie, ktoré sú vydané súdnym úradníkom a ktoré sa zároveň doručujú. O sťažnosti má rozhodovať súd prvej inštancie. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie už následne podľa § 349 ods. 2 CSP nebude možné napadnúť odvolaním. Význam tohto inštitútu je o to väčší, že podľa navrhovaného CSP sa má vzťahovať i na rozhodovanie o výške náhrady trov konania.

Práve v otázke rozhodovania o trovách konania sú pritom v porovnaní s dnes platným O.s.p. podstatné a treba povedať, že pomerne diskutabilné zmeny. Súd totiž v rámci rozhodnutia vo veci samej má len všeobecne rozhodovať o tom, ktorá strana, resp. či vôbec nejaká, má nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške náhrady trov konania sa má rozhodovať až po právoplatnosti veci samostatným uznesením súdneho úradníka.[18] To znamená, práve sťažnosť bude ten opravný prostriedok, ktorý bude oprávnená využiť strana, ktorá nebude s výškou trov konania spokojná. Nedostatkom navrhovaného CSP však určite je, že zatiaľ neuvádza žiadnu lehotu, v rámci ktorej je súdny úradník odo dňa právoplatnosti veci povinný o výške náhrady trov konania rozhodnúť. Značne nejasné je i to, kto má rozhodovať o výške trov odvolacieho a najmä dovolacieho konania, nakoľko uvedené priamo nevyplýva z ustanovení upravujúcich trovy odvolacieho konania[19] resp. trovy dovolacieho konania.[20] Na rozdiel od O.s.p. (§ 151 ods. 1 O.s.p.) by súd mal rozhodovať o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu.

Druhá časť CSP zároveň zavádza aj iné pomerne významné rozdiely v porovnaní s dnes platným O.s.p., hoci možno na prvý pohľad nie až tak viditeľné. Na tomto mieste hneď poukážeme na povinnosť súdu uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci, a to či už pri predbežnom prejednaní sporu (§ 162 ods. 1 CSP posledná veta) alebo ak sa toto neuskutoční tak na prvom pojednávaní (§ 172 ods 2 CSP druhá veta). To znamená, v porovnaní s poslednou vetou § 100 ods. 1 O.s.p. je diferencia zrejmá, dnes je totiž súd len oprávnený uviesť, ako sa mu „javí“ právne posúdenie veci. Zároveň je možné upozorniť na zmenu súvisiacu s dokazovaním. Kým podľa dnes platného O.s.p. (§ 120 ods. 1) je súd oprávnený v návrhových konaniach výnimočne vykonať iné ako účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, podľa navrhovaného znenia CSP (§ 176 ods. 2 CSP) prichádza taký postup do úvahy len pri dôkaze, ktorý vyplýva z verejne prístupných registrov, a aj to len vtedy, ak sú skutkové tvrdenia strán v zjavnom rozpore so skutočnosťou, ktorá z takého dôkazu vyplýva. Inak je možné vykonať dôkazy aj bez návrhu len pri zisťovaní, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude materiálne vykonateľné a na zistenie cudzieho práva (§ 176 ods. 3 CSP). To znamená, v porovnaní s O.s.p. dochádza k evidentnému zúženiu samostatného vyhľadávacieho oprávnenia súdu.

Za pozornosť stojí z druhej časti CSP aj výslovné zavedenie záverečnej reči strán konania (ku ktorej by malo prísť ešte pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania)[21], povinnosť súdu uviesť vždy v písomnom vyhotovení rozsudku mená a priezviská sudcov (§ 210 ods. 1 CSP[22]), ako aj to, že znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby bolo znalecké dokazovanie nariadené súdom (tzv. súkromný znalecký posudok), je postavený na tú istú úroveň ako znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, a to vtedy, ak okrem všetkých zákonom predpísaných náležitostí obsahuje i doložku o tom, že znalec vyhotovujúci súkromný znalecký posudok si bol vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (§ 201 ods. 2 CSP).

Tretia časť CSP je nazvaná „Osobitné procesné postupy“. V nej sú upravené napr. platobný rozkaz (opätovne i na tomto mieste ešte raz upozorňujeme na možnosť náhradného doručenia platobného rozkazu[23]), ale aj neodkladné a zabezpečovacie opatrenia (zabezpečovacím opatrením súd môže zriadiť záložné právo na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená). Neodkladné a zabezpečovacie opatrenia tvoria obdobu dnešných predbežných opatrení. K ich úprave sa ešte v tomto príspevku vrátime. CSP zachováva aj inštitút zabezpečenia dôkazu, v O.s.p. upravený v § 78 a nasledujúcich. V rámci tretej časti CSP je zaradený do druhého dielu tretej hlavy nazvaného „Iné opatrenia súdu“.

V druhej hlave tretej časti tvorca CSP reaguje na značný nárast sporov, v ktorom je jedna zo strán považovaná za slabšiu. Osobitne sú preto upravené spory spotrebiteľské, antidiskriminačné a pracovnoprávne. V tomto druhu sporov môže súd vykonať aj dôkaz, ktorý žalobca resp. slabšia strana nenavrhla, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 286 CSP, § 302 CSP, § 310 CSP). V pracovnoprávnych sporoch zamestnanec, v antidiskriminačných sporoch žalobca a v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľ môžu pritom predložiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Je však zvláštne, že len pri spotrebiteľovi a žalobcovi v antidiskriminačnom spore (t.j. nie aj pri zamestnancovi) sa v návrhu CSP výslovne uvádza, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania sa nepoužijú.[24]  Na strane druhej, len v pracovnoprávnom spore súd môže prisúdiť viac, ako bolo žalobou uplatnené (§ 314 ods. 2 CSP).

Tretia časť CSP upravuje aj rozsudky pre zmeškanie. Novinkou je možnosť vydania rozsudku pre zmeškanie žalobcu.[25] Rozsudky pre zmeškanie podľa návrhu CSP nemusia obsahovať odôvodnenie, hoci vzniká otázka, či by nemali obsahovať v rámci odôvodnenia aspoň špecifikáciu okolností, pre ktoré súd k rozsudku pre zmeškanie pristúpil, a to za účelom možnosti relevantne posúdiť oprávnenosť vydania rozsudku pre zmeškanie. Také posúdenie oprávnenosti daného rozsudku súdu prvej inštancie by však podľa znenia CSP bol oprávnený vykonať jedine Ústavný súd Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti strany, v neprospech ktorej bol rozsudok pre zmeškanie vydaný. Žiadny iný opravný prostriedok by totiž „k dispozícii“ nebol. CSP totiž v ustanovení § 348 odvolanie voči rozsudkom pre zmeškanie úplne vylučuje (čo je podstatný rozdiel v porovnaní s dnes platným O.s.p.[26]) a dovolanie pripúšťa len voči rozhodnutiam odvolacieho súdu. Objektívne vzaté, riziko, že brániť sa voči prípadnému svojvoľnému postupu zo strany súdu prvej inštancie, ktorý bezdôvodne vydá rozsudok pre zmeškanie, ktorý navyše nebude musieť byť ani nijako odôvodnený, bude pre poškodenú stranu možné na základe znenia návrhu CSP len prostredníctvom ústavnej sťažnosti, možno vnímať kriticky.

Štvrtá časť CSP obsahuje „Opravné prostriedky“ – odvolanie, žalobu na obnovu konania a dovolanie. Medzi opravnými prostriedkami v CSP už nie je mimoriadne dovolanie, prokurátor je však oprávnený podať nielen dovolanie, ale aj žalobu na obnovu konania a odvolanie v prípade, ak sa konanie začalo na jeho návrh alebo ak do konania vstúpil.[27] Vstúpiť do konania pritom môže aj po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť (§ 353 ods. 2 CSP). Odvolaniu a najmä dovolaniu sa budeme venovať i v ďalšom texte tohto príspevku, preto na tomto mieste už len spomenieme dve veci. Prvou je, že žalobu už nebude podľa CSP možné v odvolacom konaní meniť – na rozdiel od dnes platného O.s.p. Tou druhou je zmena lehoty na podanie dovolania – z jedného mesiaca podľa O.s.p. sa stanú dva.

Piata časť CSP obsahuje spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia. Je samozrejmé, že CSP by mal na základe daných ustanovení zrušiť v súčasnosti platný O.s.p. CSP by mal pritom nadobudnúť účinnosť rok od jeho vyhlásenia a mal by byť aplikovaný aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Samozrejme, právne účinky úkonov, ktoré nastanú ešte pred tým, ako CSP nadobudne účinnosť, by mali ostať zachované.

3/ Kritický pohľad na CSP

Význam tohto príspevku však nemá spočívať len v zrekapitulovaní obsahu CSP resp. v upozornení na určité zmeny v porovnaní s dnes platným Občianskym súdnym poriadkom. Aj s ohľadom na to, že návrh CSP je stále len v procese svojho prijímania, si tento príspevok dáva za cieľ najmä upozorniť na ustanovenia, ktoré môžu mať za následok nie celkom spravodlivé usporiadanie práv a povinností strán v určitých situáciách, resp. na tie ustanovenia, ktoré nereflektujú požiadavky odbornej verejnosti na zmenu dnes platnej právnej úpravy. Určité skutočnosti tohto druhu už boli načrtnuté aj v predchádzajúcom bode tohto príspevku. Ďalšie oblasti procesného práva, tak ako vyplývajú z navrhovaného znenia CSP, ktoré je podľa nás možné vnímať kritickejšie, analyzujeme v nasledujúcom texte. Samozrejme - bez nárokovania si bezvýhradnej správnosti ďalej uvedených záverov.

a/ Právna istota a precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí

Navrhované znenie CSP hneď vo svojom začiatku preferuje zásadu právnej istoty strán súdneho konania spočívajúcu v ich očakávaní, že ich spor bude rozhodnutý rovnakým spôsobom ako v predchádzajúcich prípadoch obdobného skutkového a právneho stavu. CSP v článku 2 odsek 1 dokonca spája z toho vyplývajúcu zásadu právnej istoty so spravodlivým a účinným riešením veci.[28]

Je rozhodne správne, že pripravovaný kódex stavia do popredia nevyhnutnosť jednotnosti rozhodovacej praxe súdov. Nezriedka sme totiž svedkami toho, že dva rozdielne senáty toho istého súdu rozhodnú v právne a skutkovo identických veciach rozdielne, rozhodovanie najvyšších súdnych autorít nevynímajúc.[29] Aj princíp právnej istoty je však potrebné formulovať v určitých hraniciach s prihliadnutím na to, že by nemal brániť rozvíjaniu právnej vedy, pokiaľ sa nové riešenie, hoc v rozpore s doterajšou judikatúrou, ukáže v príslušných právnych situáciách ako spravodlivejšie. Takýmto spôsobom sa to v našej právnej kultúre chápe a chápalo i v odborných kruhoch. V odbornej literatúre sa napr. záväznosť osobitne uverejňovaných stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vníma prakticky bez výnimky nie tak, že sudca rozhodujúci obdobnú právnu vec je povinný právny názor uvedený v danom stanovisku bez ďalšieho nasledovať, ale len do tej miery, že sudca je povinný jasne odôvodniť a uviesť argumentáciu, na základe ktorej sa od takého stanoviska odchyľuje. [30]

CSP však uvedenú problematiku chápe inak. Vyplýva to z článku 2 odsek 3 CSP nasledovného znenia:

V zmysle článku 2 ods. 3 CSP ak sa spor na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

Považujeme za otázne, či je možné hovoriť o „odklone“, pokiaľ sú v prípade skutkové a právne osobitosti, t.j. pokiaľ ide o prípad od judikatúry odlišný. O odklone je podľa nášho názoru možné hovoriť vtedy, ak je rozhodnutý odlišne súdny spor s rovnakým alebo obdobným právnym základom.

Čo je však podstatné, z článku 2 odsek 3 CSP vyplýva, že aby sa sudca mohol odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe, musí nájsť vo svojej právnej veci dostatočné skutkové a právne osobitosti (v nadväznosti na citovaný článok 2 odsek 3 CSP si je takýmto spôsobom zrejme potrebné vykladať i § 210 ods. 4 CSP[31]). Avšak v prípade, ak v prejednávanej veci nebudú relevantné skutkové a právne osobitosti v porovnaní s v minulosti prejednávanými spormi, nie je možné zo strany sudcu súdu prvej inštancie či senátu odvolacieho súdu rozhodnúť inak ako v prípade predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a to ani vtedy, pokiaľ by svoj právny názor patrične odôvodnili a pokiaľ by ich odôvodnenie a závery boli rozumnejšie a právne podrobnejšie ako závery, ktoré vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. CSP v navrhovanom znení teda vo svojej podstate priamo zavádza precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí.

Domnievame sa však, že by bolo pre budúci vývoj práva u nás škodou upierať sudcom súdu prvej inštancie a súdov odvolacích možnosť podieľať sa na sudcovskej tvorbe práva i v prípade, pokiaľ svoj názor patrične odôvodnia a výslovne sa s odlišnou judikatúrou i vysporiadajú. V slovenských podmienkach podľa nášho názoru nie je vhodné zakotvovať precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí bez akéhokoľvek oprávnenia sudcov na súde nižších inštancií zasahovať do vývoja výkladu práva.[32] V následne rozhodnutých sporoch totiž môže byť argumentácia účastníkov konania a ich právnych zástupcov iná, presnejšia a hlbšia, no podľa navrhovaného znenia CSP bude sudca oprávnený posúdiť takúto argumentáciu ako relevantnú len vtedy, pokiaľ v porovnaní s dovtedy rozhodnutými prípadmi nájde v tej svojej veci dostatočné „skutkové a právne osobitosti“.

Máme vedomosť, že nami kritizovaný prístup záväzného výkladu pre budúce situácie zodpovedá rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“), sp. zn. 1 Cdo 185/2006 (ktoré bolo osobitne publikované v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 41/2013), v ktorom NS SR uviedol, že jeho stanoviská by mali byť ostatnými súdmi akceptované.[33] Ide však o rozhodnutie výnimočné a právnym názorom uvedeným v odbornej literatúre nezodpovedajúce.[34] Podľa navrhovaného znenia CSP sa pritom bežný slovenský sudca dostane do polohy, kedy by mal len mechanicky opakovať právny názor najvyšších súdnych autorít, a to – ako už bolo uvedené - bez ohľadu i na argumentáciu strán v konaní, ktorá môže byť odlišná od argumentácie v predchádzajúcich právnych veciach. Aj Ústavný súd Českej republiky napríklad už dávnejšie uviedol, že sudca je viazaný zákonom, nie judikatúrou, hoc i ustálenou.[35] Interpretácia, ktorá neumožňuje sudcovi na súde prvej inštancie či senátu odvolacieho súdu odklon od doterajšej judikatúry ani v prípade jasného odôvodnenia a vysporiadania sa s daným právnym názorom (ako či chceme alebo nie vyplýva z článku 2 odsek 3 CSP), navyše zrejme už i zasahuje do nezávislosti sudcu konajúceho následne v obdobnej veci tak, ako dnes vyplýva z článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.[36]

Pritom v prípade, pokiaľ sa ustálená judikatúra v určitej veci ukáže ako nie najvhodnejšia, nepomáha ani ustanovenie § 43 CSP o tzv. Veľkom senáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko pokiaľ súd prvej i druhej inštancie budú s poukazom na vyššie citovaný článok 2 odsek 3 CSP povinní rozhodnúť v zmysle aktuálnej judikatúry, vec sa na NS SR a teda ani pred Veľký senát nemusí vôbec dostať[37].

S ohľadom na uvedené bolo Rekodifikačnej komisii autorom tohto príspevku dané na zváženie z článku 2 odsek 3 CSP vypustiť slová „na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam individuálneho prípadu“. Pritom strana, v neprospech ktorej by bol „nový“ právny názor (t.j. odlišný od doterajšej judikatúry) zo strany senátu odvolacieho súdu vznesený (resp. vznesený už zo strany sudcu súdu prvej inštancie a odvolacím súdom následne „odobrený“), by mala následne automaticky prípustné dovolanie, ako vyplýva z ustanovenia § 410 ods. 1 CSP, ktoré novým spôsobom formuluje práve podmienky prípustnosti dovolania v špeciálnych tam uvedených situáciách.

Pozrime sa ako.

b/ Prípustnosť dovolania v špeciálnych situáciách

V zmysle § 410 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne alebo ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak.[38]

Ustanovenie § 410 ods. 1 CSP má vo svojej podstate nahradiť dnes platné ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. resp. § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. To znamená, ide o prípady rozhodnutí (resp. konaní, v ktorých boli vydané), ktoré síce nebudú obsahovať nedostatky resp. vady zakladajúce prípustnosť dovolania bez ďalšieho (tieto sú totiž uvedené v § 409 CSP, ktorým sa budeme takisto ešte zaoberať), avšak budú zakladať prípustnosť dovolania z dôvodu, že budú naplnené špecifické legislatívcom stanovené podmienky. Pre vysvetlenie, v dnes platnom O.s.p. [§ 238 ods. 1 resp. 239 ods. 1 písm. a)] je takouto špecifickou podmienkou prípustnosti dovolania napríklad rozdielnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Ako je pritom z citovaného § 410 ods. 1 CSP zrejmé, tieto „špecifické podmienky“ by sa v zmysle navrhovaného znenia CSP mali od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku závažným spôsobom odlišovať.

Tvorca pripravovaného znenia CSP totiž poňal prípustnosť dovolania v uvedenom ustanovení prakticky výlučne v spojitosti s vyššie analyzovaným princípom právnej istoty. Evidentne sa pri tom významnou mierou inšpiroval dnes platnou českou právnou úpravou.[39] Avšak – v nadväznosti na v tomto príspevku vyššie analyzovanú precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí, t.j. v nadväznosti na článok 2 odsek 3 CSP – ani toto ustanovenie § 410 ods. 1 CSP podľa nášho názoru nebude samé osebe oprávňovať sudcu súdu prvej inštancie či senát odvolacieho súdu rozhodnúť aj za obdobných skutkových a právnych podmienok rozdielne od doterajšej judikatúry, hoci by sa i dostatočne s takou judikatúrou vo svojom odôvodnení vysporiadal. Na strane druhej, pokiaľ by tvorca CSP v článku 2 odsek 3 akceptoval možnosť súdu prvej inštancie či odvolacieho súdu rozhodnúť odlišne od doterajšej judikatúry aj za obdobných právnych a skutkových podmienok (samozrejme s nevyhnutným vysporiadaním sa s predchádzajúcou judikatúrou), tak ako navrhujeme vyššie, zakladal by v takom prípade § 410 ods. 1 CSP prípustnosť dovolania automaticky (viď tam uvedené „ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“).

Je zároveň potrebné uviesť, že ustanovenie § 410 ods. 1 CSP síce pripúšťa dovolanie aj v prípade, ak „má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“, zo znenia CSP však nie je zrejmé, v koho kompetencii bude posudzovať, že v príslušnej právnej veci ide práve o takú otázku, t.j. o otázku, ktorá by mala byť vyriešená „inak\". Vychádzajúc z analyzovaného znenia CSP, v kompetencii súdu prvej inštancie či odvolacieho súdu zrejme nie... Hoci česká právna úprava v § 239 Občanského soudního řádu – na rozdiel od CSP - výslovne uvádza, že „přípustnost dovolání (§ 237 až 238a) je oprávněn zkoumat jen dovolací soud“, máme za to, že to, či je dovolanie prípustné z dôvodu, že vec má byť vyriešená odlišne od ustálenej praxe, by nemalo vyplývať až z posúdenia dovolacím súdom. Ten by totiž musel v takom prípade hmotnoprávne posudzovať každé jedno podané dovolanie. Prípustnosť dovolania by však mala byť stanovená pokiaľ možno čo najjednoznačnejšie, t.j. tak, aby strany mohli už po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu aspoň približne predpokladať, do akej miery môže byť v ich veci dovolanie prípustné. Zároveň by prípustnosť dovolania mala byť stanovená  s prihliadnutím na to, aby bola ustanovená možnosť vstupovať do právoplatného rozhodnutia len za pomerne výnimočných resp. špecifických okolností.[40] Za týchto podmienok potom subjektom, ktorý bude hodnotiť, či má byť dovolacím súdom (predtým) vyriešená právna otázka posúdená inak, by mal byť nie dovolací, ale odvolací súd, pričom taký právny názor odvolacieho súdu (o potrebe odlišného rozhodnutia) by mal byť uvedený už priamo vo výrokovej časti jeho rozhodnutia.[41] 

Zároveň nie je zrejmé, z akého dôvodu je v § 410 ods. 1 CSP vypustená možnosť dovolania v prípade, ak sa rozhodnutie súdu prvej inštancie odlišuje od rozhodnutia odvolacieho súdu. Nakoniec, ponechanie prípustnosti dovolania v prípade uvedenej diformity pripúšťal aj schválený legislatívny zámer.[42] V novej právnej úprave by sme však navrhli ako rozhodujúcu vziať do úvahy nielen odlišnosť posledných rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu (ako je tomu dnes). S cieľom predísť situácii, kedy dovolanie nie je prípustné v prípade, ak sa síce posledné rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu zhodujú, avšak to len preto, že súd prvej inštancie po druhý (či ďalší) krát rozhodol inak už viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.[43]

Zároveň máme za to, že by bolo správne pripustiť dovolanie aj proti tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré neboli prijaté jednomyseľne.

Pre úplnosť a zhrnutie vyššie uvedeného by teda bolo možné uvažovať napríklad o nasledovnom znení § 410 ods. 1 CSP:

 „Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré nebolo prijaté jednomyseľne. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie. Dovolanie je prípustné tiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol inak ako v skoršom rozhodnutí preto, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil. Zároveň je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne alebo ak odvolací súd navrhol vo výroku svojho rozhodnutia pripustiť dovolanie z dôvodu, že vec je potrebné posúdiť odlišne od doterajšej praxe dovolacieho súdu.“

c/ Nedostatočné odôvodnenie = prípustnosť dovolania?

Pokiaľ ustanovenie § 410 CSP hovorí o prípustnosti dovolania voči tam vymedzenej kategórii súdnych rozhodnutí, pričom tieto vymedzuje značne odlišne od dnes platnej právnej úpravy, ustanovenie § 409 CSP, ktoré uvádza podmienky prípustnosti dovolania vzťahujúce sa na každé rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádza a do značnej miery kopíruje dnes platné ustanovenie § 237 O.s.p.[44]

Návrh CSP pritom v otázke prípustnosti dovolania rieši k dnešnému dňu pomerne spornú právnu úpravu v súvislosti s výkladom pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“, ktorá je obsiahnutá v § 237 písm. f) O.s.p. Tento termín totiž dnes býva častokrát rôzne a žiaľ i účelovo vykladaný najmä v spojitosti s otázkou, či i v prípade nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia ide o odňatie možnosti konať pred súdom a teda či aj uvedený nedostatok rozhodnutia zakladá v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. prípustnosť dovolania alebo nie.[45] Preto je potrebné oceniť, že § 409 CSP sporný termín „odňatie možnosti konať pred súdom“ už neuvádza.[46]

V zmysle § 409 písm. f) CSP však dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces.  To znamená, v zmysle § 409 písm. f) CSP by nedostatočné odôvodnenie prípustnosť dovolania podľa nového kódexu už zakladať jednoznačne malo, keďže podľa platnej judikatúry nie je sporné, že v danom prípade ide o zásah do práva na spravodlivý súdny proces.[47]

Považujeme však za otázne, či je takáto úprava podmienok prípustnosti dovolania vhodná. Práve odvolanie sa na nedostatočné odôvodnenie totiž častokrát žiaľ umožňovalo a umožňuje dovolaciemu súdu založiť prípustnosť dovolania i v tých konkrétnych prípadoch, kedy sú rozhodnutia odvolacieho súdu odôvodnené postačujúco a kedy by dovolanie pri spravodlivom posúdení veci prípustné byť nemalo.[48] O takomto riziku svedčí v konečnom dôsledku i aktuálna odborná literatúra:

„...procesná možnosť vystaviť akékoľvek nemeritórne rozhodnutie odvolacieho súdu relevantnému dovolaciemu prieskumu vytvára značný priestor pre obštrukčné konanie a dubiózny procesný postup“.[49]

Navyše, posúdenie (ne)dostatočnosti odôvodnenia veci je a vždy bude častokrát značne subjektívne. I podľa aktuálnej judikatúry totiž platí, že „mieru naplnenia povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na právnu úpravu a konkrétny prípad, so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.“[50] Už vyššie sme pritom uvádzali, že prípustnosť dovolania ako de facto mimoriadneho opravného prostriedku[51] by mala byť formulovaná jasne a jednoznačne, a tak (čo možno najobjektívnejšie) by mali byť nastavené i kritéria pre jej posudzovanie.[52] To však v prípade, pokiaľ bude musieť dovolacím súdom byť posudzované odôvodnenie veci, nikdy platiť nebude. V prípade, ak jednoznačne pripustíme dovolanie s poukazom na nedostatok odôvodenia rozhodnutia odvolacieho súdu, de facto tým vytvoríme priestor pre štvorinštančné súdne konanie s neistým a subjektívne hodnoteným výsledkom; dané štyri stupne súdneho konania budú pozostávať zo súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR.

Práve z uvedeného dôvodu bolo i Rekodifikačnej komisii dané na zváženie implementovať do ustanovenia § 412 CSP znenie, na základe ktorého by nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia prípustnosť dovolania automaticky bez ďalšieho nezakladalo.[53]

Aj v takom prípade by  samozrejme poškodenému subjektu stále zostávala možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý ťažiskovo v rámci svojej rozhodovacej činnosti posudzuje práve porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (samozrejme pokiaľ je také porušenie zo strany sťažovateľa namietané).[54]

Naostatok je možné poukázať i na rozhodnutie Ústavného súdu SR, III. ÚS 551/2012, zo dňa 30.01.2013, v zmysle ktorého by podľa väčšinového názoru senátov Ústavného súdu SR nedostatočné odôvodnenie veci prípustnosť dovolania v súčasnosti zakladať bez ďalšieho nemalo. Hoci, je potrebné z dôvodu objektívnosti uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal pri uvedenom posúdení z platného znenia O.s.p., keďže nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia za odňatie možnosti konať pred súdom nepovažoval [§ 237 písm. f) O.s.p.].[55]

d/ Zmena strany v dovolacom konaní

S dovolacím konaním a jeho úpravou v CSP súvisí ešte jedna podstatná okolnosť, hoci na prvý pohľad v porovnaní s tými vyššie už analyzovanými nie až tak viditeľná. Ustanovenie § 426 ods. 2 CSP totiž v dovolacom konaní vylučuje zmenu subjektov konania.[56] Úplne prvý zverejnený návrh CSP pritom vylučoval zmenu strán aj v odvolacom konaní, no znenie, ktoré bolo predložené do MPK, uvedený nedostatok už neobsahovalo.[57] Všeobecne je pritom zmena subjektov definovaná v § 74 CSP, pričom v danom ustanovení uvedená právna úprava je podobná tej dnešnej, ako je obsiahnutá v § 92 ods. 2 a 3 O.s.p..[58]

Podľa dnes platného znenia O.s.p. je pritom zmena v osobe účastníka konania z dôvodu, že po rozhodnutí odvolacieho súdu nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, počas dovolacieho konania možná,[59] a túto možnosť pripúšťa aj odborná literatúra.[60]  Ani v schválenom legislatívnom zámere sme si pritom nevšimli dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k odlišnej úprave a zmenu subjektov (strán) konania už počas dovolacieho konania v CSP nepripustiť.[61]

Ako argument pre zachovanie terajšej úpravy je v tejto súvislosti nevyhnutné poukázať aj na ďalšie súvisiace ustanovenia CSP. Máme na mysli najmä § 445 CSP (podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté – pre vysvetlenie, nové rozhodnutie je rozhodnutie odvolacieho súdu alebo súdu prvej inštancie, ktoré nasleduje po vrátení veci zo strany dovolacieho súdu), § 218 ods. 1 CSP (z ktorého vyplýva, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný aj pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ibaže by bolo stanovené inak) a § 432 ods. 2 CSP (v zmysle ktorého dovolací súd môže na návrh odložiť právne účinky napadnutého rozhodnutia, avšak právne vzťahy niekoho iného než strany sporu nemôžu byť týmto dotknuté).

Na základe uvedených ustanovení, pokiaľ dôjde napr. k prevodu alebo k prechodu práva počas dovolacieho konania, strana, ktorá podala dovolanie, si pravdepodobne nepomôže, hoci by dovolací súd jej dovolanie vyhodnotil ako opodstatnené a na základe toho zrušil právoplatné rozhodnutie a vec vrátil odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko nebude mať dosah na postavenie tretej osoby, ktorá nadobudla uvedené právo ešte počas dovolacieho konania. Pri dnes platnom znení O.s.p. by mala možnosť navrhnúť zmenu účastníka počas dovolacieho konania tak, aby sa rozhodnutie dovolacieho súdu vzťahovalo na tretiu osobu a teda túto tretiu osobu i zaväzovalo, čo však podľa navrhovaného § 426 ods. 2 CSP už urobiť nebude môcť. CSP síce v ustanovení § 218 ods. 2 rozširuje v určitých prípadoch záväznosť rozhodnutia i na osoby, ktoré neboli priamymi účastníkmi súdneho konania[62], predmetný § 218 ods. 2 CSP sa však pravdepodobne na dovolacie konanie nebude vzťahovať (súdiac podľa znenia § 218 ods. 2 CSP, v ktorom aplikácia uvedeného ustanovenia na dovolanie uvedená nie je - na rozdiel napr. od dnes platného § 44a O.s.p.[63]).

S ohľadom na uvedené stojí za zváženie pripustiť možnosť zmeny v okruhu strán konania naďalej (rovnako ako dnes) i v dovolacom konaní.

e/ Rozhodnutie o prerušení konania a možnosť jeho nápravy

Schválený legislatívny zámer v rámci koncepčných východísk novej právnej úpravy sporového konania uvádza, že „riadnym opravným prostriedkom bude naďalej odvolanie založené na apelačnom princípe, avšak podstatne revidované so zreteľom na jeho zefektívnenie“. Rovnako na inom mieste toho istého dokumentu je uvedené, že „možno ďalej uvažovať o modifikácii rozhodnutí, proti ktorým odvolanie nie je prípustné“. Ako vyplynie z ďalej uvedeného, tvorca CSP si uvedené vzal za svoje – pomerne prekvapujúco – aj pri rozhodnutiach o prerušení konania (prerušenie konania je v CSP upravené v § 153 až § 156).

Autori pripravovaného CSP mali nesporne záujem, aby sa návrhy na prerušenie konania podané niektorou zo strán nezneužívali za účelom oddialenia rozhodnutia vo veci samej, ako sa to deje v niektorých prípadoch v súčasnosti. Práve z tohto dôvodu zrejme ustanovenie § 153 ods. 3 CSP uvádza, že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne (až) spolu s rozhodnutím vo veci samej. Túto skutočnosť je potrebné hodnotiť jednoznačne pozitívne.

Nie je však zrejmé, z akého dôvodu je v návrhu CSP úplne vylúčená možnosť prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie o prerušení konania odvolacím súdom[64], a to hneď v dvoch  rovinách.

Tou prvou je prípad, kedy strana, ktorá návrh na prerušenie konania podávala, nie je na súde prvej inštancie úspešná nielen čo do návrhu na prerušenie konania (ktorý by bol zamietnutý), ale súčasne ani v konaní o veci samej. Taká strana totiž nebude zrejme môcť v rámci svojho odvolania poukazovať na nesprávne rozhodnutie o otázke prerušenia konania. CSP síce obsahuje ustanovenie § 357 ods. 2, v zmysle ktorého odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 357 ods. 1 CSP [65]. Avšak - v prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania by v nadväznosti na § 153 ods. 3 CSP nešlo o rozhodnutie, ktoré by predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej[66], a teda v takom prípade by zrejme nebolo možné aplikovať § 357 ods. 2 CSP.

Tou druhou rovinou je nemožnosť podať odvolanie aj voči opačnému uzneseniu súdu prvej inštancie, t.j. takému, na základe ktorého bude konanie prerušené. Takáto úprava je podľa nášho názoru veľmi nebezpečná a „dovoľuje“ sudcom na súde prvej inštancie znefunkčniť celé konanie, a to aj vtedy, kedy na to v skutočnosti nebude vôbec dôvod. Bez toho, aby mala strana, ktorá o prerušenie konania nestojí, vôbec možnosť uvedené prerušenie konania namietať.

Tým, že by sa do ustanovenia § 349 ods. 1 CSP medzi ostatné uznesenia, voči ktorým je prípustné odvolanie, doplnilo i uznesenie o otázke prerušenia konania (a to či už tých, na základe ktorých by sa konania prerušovali, alebo tých, na základe ktorých by sa návrhy na prerušenie konania zamietali), by sa pritom súdne konanie nijako nespomalilo, nakoľko v prípade, ak by súd prvej inštancie mal záujem návrh na prerušenie konania zamietnuť, rozhodoval by v zmysle § 153 ods. 3 CSP až súčasne s rozhodnutím vo veci samej, t.j. odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania by strana konania podávala takisto až spolu s odvolaním voči rozhodnutiu vo veci samej. Zároveň by však mala možnosť podať odvolanie hneď v prípade, pokiaľ by súd prvej inštancie konanie prerušil, t.j. mala by možnosť nápravy v prípade, keby prerušenie konania zo strany súdu prvej inštancie bolo nedôvodné.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že odvolanie voči ktorémukoľvek rozhodnutiu je podľa navrhovaného znenia CSP možné odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 357 ods. 1 CSP.[67] Súd prvej inštancie však pri voľbe či konanie prerušiť alebo nie len volí medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi postupmi a ide o taký jeho procesný postup, ktorý je zákonom dovolený.[68] To znamená, voľba jedného z uvedených postupov ešte nemusí znamenať, že rozhodnutie súdu napr. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania by malo mať hneď vadu uvedenú v ustanovení § 357 ods. 1 CSP. Osvedčuje to i dnes platné znenie Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že obmedzenie odvolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 205 ods. 2 O.s.p. platí len pre rozsudok alebo uznesenie vydané vo veci samej, nie však pre procesné rozhodnutie, voči ktorému je možné podať podľa dnes platného znenia Občianskeho súdneho poriadku odvolanie bez obmedzenia zákonom stanovenými dôvodmi.

Na základe uvedeného v prípade, pokiaľ by bola v CSP pripustená možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiam o prerušení konania, malo by CSP i zakotviť, že odvolateľ pri odvolaní voči takémuto druhu rozhodnutia nie je viazaný dôvodmi odvolania uvedenými v § 357 ods. 1 CSP.

Zároveň by mal CSP za predpokladu pripustenia odvolania voči rozhodnutiam o prerušení konania jednoznačne uviesť, že v prípade ak je podané odvolanie tak voči rozhodnutiu vo veci samej ako aj voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, má dôvodnosť odvolania voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania za následok aj zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.[69]

f/ Právo odporcu brániť sa pri nariadení neodkladného opatrenia odvolacím súdom

Úprava neodkladných a zabezpečovacích opatrení uvedená v tretej hlave tretej časti CSP je v podstate obdobou dnes platných predbežných opatrení (všetky spolu ďalej v texte aj len ako „opatrenie“). Napriek tomu je však potrebné podotknúť, že tvorca CSP zatiaľ nevyužil možnosť, a to veľmi žiadanú možnosť, spraviť niečo so značne kritizovanou otázkou súčasnej právnej úpravy, t.j. s tým, že strana, voči ktorej je opatrenie nariaďované, nemá možnosť sa v prípade, že opatrenie je nariaďované až súdom odvolacím, voči  nariadenému opatreniu adekvátne brániť. Tak z dnes účinného ustanovenia § 75 ods. 8 O.s.p., ako aj z navrhovaného znenia § 325 ods. 1 CSP[70] totiž vyplýva, že súd strane, voči ktorej je opatrenie až odvolacím súdom nariaďované, doručuje uznesenie odvolacieho súdu o nariadení takého opatrenia až v čase resp. za podmienok, kedy nie je proti takému rozhodnutiu prípustný riadny opravný prostriedok. A to bez toho, aby mala do toho času táto strana, voči ktorej je opatrenie nariaďované, sa k návrhu druhej strany možnosť akýmkoľvek spôsobom vyjadriť resp. rozhodovanie o opatrení akokoľvek ovplyvniť (ibaže by úplnou náhodou bola nahliadnuť do súdneho spisu).

V tejto súvislosti je vhodné poukázať na nález Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 16/09 zo dňa 19.01.2010, ktorý k obdobnej právnej úprave v Českej republike uviedol nasledovné:

„Ústavní soud konstatuje, že současná právní úprava nevytváří procesní prostor pro účastníka řízení, jemuž je v důsledku změny usnesení soudu prvního stupně odvolacím soudem ... stanovena předběžným opatřením povinnost, aby mohl v obdobném rozsahu jako žalobce chránit svá práva v řízení pred soudem. V důsledku právní úpravy je tak na úrovni jednoduchého (podústavního) práva založen rozpor s ústavní zásadou rovnosti účastníků řízení, což může v případě aplikace této právní úpravy vést k porušení základního práva účastníka řízení plynoucího z uvedené zásady. ....

...V případě, že soud prvního stupně nevyhověl alespoň částečně návrhu na nařízení předběžného opatření, však právě nemožnost kasace tohto rozhodnutí odvolacím soudem při absenci jiného prostředku ochrany práva žalovaného účastníka řízení brání poskytnutí ochrany jeho základnímu právu v řízení před obecnými soudy ve smyslu čl. 4 Ústavy. Napadené ustanovení je tedy z výše uvedených důvodů v rozporu se zásadou rovnosti účastníků řízení podle čl. 37 odst. 3 Listiny a současně čl. 6 odst. 1 Úmluvy.“

Aby bolo jasné, nevadí nám, že návrh na nariadenia opatrenia nie je druhej strane vôbec doručovaný. Práve naopak, je to logické, keďže musí existovať legitímny záujem predísť tomu, aby strana, voči ktorej návrh na nariadenie opatrenia smeruje, nezačala ešte pred jeho nariadením uskutočňovať kroky, ktorým má práve nariadené opatrenie predísť (t.j. napr. mariť budúci výkon rozhodnutia). Je však rozhodne nesprávne, aby legislatíva umožňovala situáciu, v ktorej sa dotknutá strana nemá možnosť adekvátnym spôsobom voči už nariadenému (a i vykonateľnému) opatreniu brániť.

Uvedený problém pritom nerieši ani ustanovenie § 328 CSP, ktoré je obdobou dnes platného § 77 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého súd na návrh opatrenie zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Poukážme pritom opäť na vyššie už citovaný nález Ústavného súdu Českej republiky:

„Za priměřený procesní prostředek nelze považovat ani případný podnět ke zrušení předběžného opatření soudem ve smyslu § 77 odst. 2 občanského soudního řádu. Toto ustanovení v podstatě podmiňuje trvání předběžného opatření trváním důvodů, pro které bylo nařízeno. Soud je podle tohto ustanovení povinen předběžné opatření zrušit, pokud podle jeho názoru pominou důvody jeho nařízení. Již z uvedeného je zřejmé, že jakýkoliv podnět ve vztahu k soudu by nemohl docílit přezkoumání zákonnosti předběžného opatření v době jeho nařízení, neboť podle uvedeného ustanovení soud posuzuje aktuální trvání těchto podmínek, a nikoliv to, zda tyto podmínky byly dány v době nařízení.“

Vyššie uvedené skutočnosti pritom boli v poslednom čase predmetom kritiky tak v českej[71] ako aj v slovenskej odbornej literatúre.[72] Navrhované znenie CSP pritom negatívny súčasný stav nielenže nerieši, ale ho žiaľ nepriamo i umocňuje, keď z druhej vety ustanovenia § 330 ods. 1 CSP priamo vyplýva, že opatrenie môže byť nariadené aj bez toho, aby bola strana, v prospech ktorej je opatrenie nariadené, povinná podať návrh vo veci samej.[73] Jedinou možnosťou druhej strany, v neprospech ktorej je opatrenie nariadené, je v takom prípade v zmysle § 331 CSP začať osobitné súdne konanie na základe vlastného a samostatného návrhu.[74] Daný právny prostriedok však v žiadnom prípade nie je možné považovať za adekvátny pre ochranu práv tej strany, ktorá sa o nariaďovanom opatrení dozvedela až v momente, kedy jej bolo doručené uznesenie odvolacieho súdu. Rovnako nie je náležité považovať za adekvátnu obranu možnosť brániť sa voči nariadenému opatreniu podaním dovolania či ústavnej sťažnosti, nakoľko ide o mimoriadne procesné prostriedky, ktorých úspech sa môže dostaviť až v dlhšom časovom horizonte.

Riešenie daného negatívneho stavu možno nájsť v nemeckej právnej úprave, ktorou sa podrobne zaoberal v českom odbornom periodiku V. Hrnčiřík. Z dôvodu komplexnosti si dovoľujeme z jeho príspevku priamo odcitovať[75]:

„Jestliže je o předběžném opatření rozhodnuto bez ústního jednání, což se děje usnesením, je odpůrci dán opravný prostředek, tzv. Widerspruch (odpor)... Z hlediska skoumané problematiky je rozhodující, jakým způsobem je v SRN upraven odpor.  Odpor směrující proti prozatímnímu opatření vydanému bez ústního jednání (tj. ve formě usnesení) vede k přezkumu na základě ústního jednání, aníž by ovšem měl odkladný účinek. Odpor směřuje ke zrušení či změně vydaného prozatímního opatření. O odporech obecně v německém právu rozhoduje ten soud, který je vydal, ať již to byl soud první či druhé instance, avšak v případě prozatímního opatření zastáva jednoznačně převažující názorový proud stanovisko, že soud první instance je příslušný k rozhodnutí o podaném odporu i tam, kde prozatimní opatření vydal odvolací soud[76], čímž je otevřena možnost dalšího přezkumu v řízení o odvolání. Po podání odporu je o prozatímním opatření v podstatě znovu rozhodováno; soud není vázán zjištěními (odůvodněními) obsaženými v napadeném rozhodnutí. Rozhodující pro rozhodnutí o odporu je stav, který je dán ke konci ústního jednání konaného na základě podaného odporu.[77] Již výše bylo řečeno, že důvodem zrušení předběžného opatření může být jak to, že vůbec nemělo být vydáno, tak to, že v důsledku skutečností nastalých po vydání předběžného opatření toto předběžné opatření není po právu (např. v důsledku hmotněprávních úkonů jako splnění, odstoupení od smlouvy a pod.). Rozhodnutí o odporu se může též zakládat na nových důkazech a tvrzeních jak ze strany odpůrce, tak navrhovatele. Rovněž v řízení o odporu se uplatní zásada, že rozhodné okolnosti stačí osvědčit, což je zásada platící jak pro navrhovatele, tak odpůrce. Rozhodnutí vydané na základě ústního jednání je přijímáno formou rozsudku. Pokud dojde ke zrušení prozatímního opatření, dochází zároveň k zamítnutí návrhu na vydání prozatímního opatření. Podstatné je, že proti rozsudku vydanému v řízení o odporu je ve vztahu k oběma stranám řízení přípustné odvolání.[78]“

Čo si z toho vziať a čo nie? V ďalšom texte sa pokúsime načrtnúť hlavné črty právnej úpravy, ktorá by mohla nahradiť tú súčasnú v O.s.p. resp. tú navrhovanú v predloženom návrhu CSP. Je treba pritom vychádzať z toho, že je potrebné ponechať na jednej strane takú právnu úpravu, na základe ktorej sa strana, v neprospech ktorej bude opatrenie nariadené, o návrhu na nariadenie opatrenia pred jeho nariadením nedozvie, avšak zároveň na strane druhej zaviesť takú právnu úpravu, ktorá takej strane po nariadení opatrenia, hoc i zo strany odvolacieho súdu, zabezpečí adekvátne možnosti rovnako rýchlej a účinnej obrany, a to (aj) s možnosťou poukazovať na fakt, že dôvody pre nariadené opatrenie ani v čase jeho nariadenia neexistovali.

Podľa nášho názoru riešením môže byť pri novej úprave v CSP zavedenie obdobného inštitútu ako v nemeckom práve v prípade inštitútu nazvaného „odpor“, využitím ktorého dostáva strana, ktorá je nariadeným opatrením dotknutá, možnosť hneď v danom konaní za rovnakých podmienok dosiahnuť zrušenie opatrenia, a to – ako už bolo uvedené - nielen pre to, že dôvody nariadeného opatrenia už neexistujú, ale aj preto, že dôvody nariadeného opatrenia ani v čase jeho nariadenia neexistovali. Z dôvodu zaužívania pojmu „odpor“ v súčasnej (O.s.p.) ale aj navrhovanej (CSP) právnej úprave v inom význame ako v prípade Nemecka, volajme daný inštitút, ktorým by sa strana voči nariadenému opatreniu bránila, v ďalšom texte napr. pojmom „opozícia“.  Stranu, ktorá podáva návrh na opatrenie, budeme v ďalšom texte pre zjednodušenie volať „navrhovateľ“, a druhú stranu „odporca“.

Rovnako ako v nemeckej právnej úprave by o opozícii, podanej odporcom, rozhodoval súd prvej inštancie, a to bez ohľadu na to, súd ktorej inštancie by opozíciou napadnuté opatrenie vydal. O opozícii by bol súd povinný rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa jej podania. Súd rozhodujúci o opozícii by nebol viazaný zisteniami a právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí, ktorým bolo predtým opatrenie nariadené. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o opozícii by následne bolo prípustné odvolanie na odvolací súd. Je potrebné zdôrazniť, že zavedením opozície by nijako nebola dotknutá strana, v prospech ktorej opatrenie bolo vydané, nakoľko opatrenie je vykonateľné v zmysle CSP už momentom jeho doručenia (§ 326 CSP[79]), resp. v zmysle dnes platnej úpravy najneskôr uplynutím lehoty na plnenie uvedenej v príslušnom uznesení (§ 171 O.s.p.). Podanie opozície by teda nemalo odkladný účinok. Na rozdiel od dnes platnej a i navrhovanej právnej úpravy by však týmto inštitútom odporca dostal adekvátnu možnosť brániť sa voči opatreniu aj v prípade, pokiaľ by bolo nariadené až zo strany odvolacieho súdu.

Zavedením inštitútu opozície by bolo možné vypustiť z právneho poriadku možnosť odvolania odporcu voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo opatrenie nariadené. Navrhovateľ by bol však oprávnený podať odvolanie voči takému uzneseniu súdu prvej inštancie naďalej v prípade, pokiaľ by navrhovanému opatreniu bolo vyhovené len čiastočne. O takom odvolaní by rozhodoval odvolací súd, avšak v prípade, že by bola podaná voči nariadenému opatreniu i opozícia zo strany odporcu, vec by bola postúpená na odvolací súd až po tom, čo by súd prvej inštancie rozhodol o opozícii. Ak by pritom na základe opozície odporcu súd prvej inštancie zrušil či čo i len čiastočne obmedzil opatrenie nariadené svojim predchádzajúcim rozhodnutím, navrhovateľ by bol v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o opozícii oprávnený doplniť dôvody, pre ktoré by podľa jeho názoru malo byť návrhu na nariadenie opatrenia v celosti vyhovené, a to aj s prihliadnutím na medzitým zo strany odporcu v opozícii predložené argumenty.

Berúc v úvahu vyťaženosť slovenských súdov by – na rozdiel od nemeckej úpravy – bolo možné rozhodnúť o opozícii aj bez nariadenia pojednávania len na základe písomných vyjadrení a listinných dôkazov a – opätovne na rozdiel od nemeckej úpravy – by sa rozhodovalo samozrejme uznesením, a nie rozsudkom. Z dôvodu rovnosti strán by pritom aj pre úspech opozície – rovnako ako pre nariadenie opatrenia - bolo postačujúce zo strany odporcu „len“ osvedčiť skutočnosti, pre ktoré nariadené opatrenie nemalo byť vydané resp. pre ktoré je ho potrebné zrušiť.

Namietať, že dôvody pre nariadenie opatrenia v čase jeho vydania neexistovali, by mohlo byť prostredníctvom opozície možné v lehote 15 dní odo dňa, kedy bolo uznesenie o opatrení odporcovi doručené. Po uplynutí uvedenej lehoty by odporca mohol opozíciu použiť už len s poukazom na to, že dôvody pre nariadenie opatrenia pominuli,  resp. že už neexistujú.

Inštitút opozície by za uvedených podmienok bol odporca oprávnený využiť bez ohľadu na to, či by súd po nariadení opatrenia konal aj vo veci samej alebo nie (z dôvodu, že by súd navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neurčil a teda aplikoval by postup v zmysle poslednej vety § 330 ods. 1 CSP). Pre prípad, že by súd navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neurčil by sa však ponechala možnosť žaloby odporcu toho času uvedenej v ustanovení § 331 CSP, táto by však bola prípustná až po plnohodnotnom využití inštitútu opozície a o takej žalobe by už súd nerozhodoval prednostne (t.j. nie do 30 dní ako v prípade opozície) a pre jej úspech by už nestačilo len osvedčiť skutočnosti tvrdené odporcom, ale bolo by ich potrebné už i preukazovať.

V prípade, ak by súd spolu s opatrením určil navrhovateľovi lehotu pre podanie návrhu vo veci samej a táto by podaná nebola, zrušil by následne opatrenie aj bez návrhu. Rovnako by mohli primerane ostať v platnosti i spôsoby zániku opatrenia, dnes uvedené v § 327 a nasl. CSP (ako napr. zrušenie opatrenia v prípade neúspechu navrhovateľa v konaní vo veci samej a pod.).

Vyššie uvedené bolo len nesmelou snahou o náčrt úpravy, ktorá by mohla vyriešiť poškodenie práv odporcu v prípade, kedy je opatrenie nariadené až odvolacím súdom. Totiž, povedané ad absurdum, pokiaľ odporcovi dnes ale ani v navrhovanom CSP nedávame možnosť adekvátne sa brániť voči opatreniu nariadenému až odvolacím súdom, načo mu ju vlastne prostredníctvom možnosti podať odvolanie poskytujeme v prípade, pokiaľ je opatrenie nariadené už súdom prvej inštancie? Robiť možné uplatnenie práv zo strany odporcu závislým od skutočnosti, súd ktorej inštancie opatrenie nariadi, je predsa celkom nelogické. Máme preto za to, že nami v základoch načrtnutá úprava by bola nesporne spravodlivejšia ako tá, ktorá je aktuálne v CSP navrhovaná a ktorá nedáva odporcovi žiadnu adekvátnu možnosť obrany v prípade, pokiaľ je opatrenie nariadené až súdom odvolacím.

4/ Záverom

Námety na zmenu navrhovaného znenia CSP, ako sú uvedené v predchádzajúcom bode 3/ tohto príspevku, boli (mimo iných) na konci augusta 2014 zaslané na zváženie i Rekodifikačnej komisii či Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.[80] Neskromne povedané, teoreticky preto nie je možné vylúčiť, že v čase publikovania tohto príspevku je aj na ich základe pripravované znenie CSP už odlišné. A ak nie, snáď aj tento príspevok rozprúdi na príslušných miestach diskusiu, ktorá nakoniec prispeje k prijatiu takého znenia, ktoré bude v konečnom dôsledku prospešným a spravodlivým riešením pre všetky strany civilného sporového konania.   

«Návrat na aktuality a publikácie